Čo sme to vytvorili? Čo sa to s nami stalo? Kam to všetko speje?
Ako hlboko vnímame slová, ktoré denno – denne používame? Ako rozumieme slovu a jeho podstate?
Otázky a odpovede. Písmená a medzery. Energia a vibrácia. Stávame sa nástrojmi nevedomosti a úplnej uvedomelosti. Postupne nachádzame zmysel toho čo sme tu prišli žiť. Nie všetci, ale aspoň niektorí. Je možné, že táto energia pomôže uvedomelosti ľudskej bytosti, aby vnímala slovo ako niečo posvätné a zároveň plne ovplyvňujúce seba samého, aj tomu a tým ktorým je hovorené.
Nechávame za seba tvoriť stroje, aby používali slová človeka. Vnímame to ako normálnu až žasnúcu vec, že stroj dokáže myslieť za nás a vytvoriť použiteľný text, kde nevidíme takmer žiaden rozdiel medzi tým, či je to písané človekom alebo strojom.
Nevravím, že je to zlé a nevravím, že je to dobré. Chcem len poukázať na tieto slová, ktorými vnímame realitu. Popísateľnú skutočnosť slovom, mnohými slovami, kde má všetko svoju „ceduľku“ a menovku.
Hovorí sa tomu aj svet mysle. Ten, ktorý si tvoríme všetci spolu a to bez rozdielu rasy, farby, množstva peňazí, či majetku. Rovnocennosť a úplná zodpovednosť za všetko čo vôkol seba vidíme. Od chudoby až po neopísateľnú hojnosť. Od strachu až po božskú blaženosť. Snažíme sa popísať všetko a do bodky. Dostať sa hlbšie ako existuje samotné všetko.
Tak funguje evolúcia jednej planéty. Tak existujú procesy prebúdzania ľudského potenciálu. Od duše cez ducha po myseľ až po telo a zmysli. Všetko pekne postupne a každému tak, ako potrebuje. Zrodíme sa a zažívame, trpíme a radujeme sa, sme šťastní ale aj smutní. Chceme všetko a vždy a ešte lepšie nech je toho veľa.
Zabúdame na obyčajnosť a vďačnosť, všímame si oddelenosť a porovnávanie, posudzujeme a tým sa od seba odďaľujeme.
Sme vôbec správne v tom čo robíme? Koľko vnútorného súhlasu sme dnes zažili?
Svet slova je jedna úroveň z mnohých a ak sa v nej ukotvíme, nebudeme vedieť kto vo svojej podstate sme.
Svet slova je ohraničený bariérou myšlienok a skutočný život je za nimi. Dostať sa nad ne, chce odvahu vstúpiť do „králičej nory“ neprebádaných vnútorných svetov.
Svet slova neskončí, ale zmení svoju podstatu, ak objavíme čo je za ním.
Môžeme bádať celé životy. Učiť sa a skúmať všetky vedy. Pozorovať a popisovať nemožné no stále budeme len uväznení v svete mysle.
Chce to odvahu a zamyslenie sa nad mysľou. Chce to postoj pozorovateľa mysle. Chce to pochopenie paradoxov. Chce to pustiť vážnosť a dôležitosť slov.
Kráčaj, vnímaj, cíť a nepopisuj slovami čo vidíš vôkol seba človek cestou do práce. Možno si všimneš niečo nové alebo iné aj keď si tú cestu absolvoval tisíce krát.
Svet slova – svet mysle – svet hranice a vlastného mentálneho väzenia.
Čo nám pomôže sa z toho všetkého oslobodiť?
Odpoveď nájdeš vo svojom vnútri, kľudne môžeš začať vo svojom strede, vo svojom srdci….
S úctou a láskou Branislav Rybička